DARY A POŽEHNANIE MIMO HRANÍC NAŠEJ CIRKVI

            Na jednej ekumenickej konferencii najprv vystúpili evanjelickí kňazi a prítomných katolíkov verejne poprosili o odpustenie (napr. za dezinformácie o našom učení, ktoré sa šíria v ich radoch). Potom vystúpil aj katolícky kňaz a požiadal o odpustenie za naše ignorantstvo voči „menšinovým“ cirkvám, za mnohé pohoršenia, ktoré sme spôsobili v dejinách a podobne. Na záver jeden z evanjelických kňazov oslovil súvercov: „Dúfam, že aspoň my, tu prítomní, prestaneme vo svojich radoch šíriť názor, že katolíci nikdy neuznávajú svoju chybu, že katolíci sa nikdy za nič neospravedlňujú.“ Takto sme teda vnímaní?
            Keď Ján Pavol II. verejne vyslovil na olomouckom letisku v mene katolíckej Cirkvi prosbu o odpustenie za násilie, ktoré sa páchalo na nekatolíkoch našej krajiny, mnohí to so zatajeným dychom prežívali ako mocný závan Ducha Svätého. Nie je však zvláštne, že prosba za odpustenie z úst pápeža sa komentuje ako historický okamih? Nemalo by to byť u nás, kresťanov, niečo normálne?
            Pokánie z „katolíckej pýchy“ je potrebné, aby sme boli schopní prijať dary a požehnanie, ktoré Boh udelil iným cirkvám. Aby sme boli schopní od nich sa učiť v oblastiach, kde sa máme čomu priučiť. Už II. vatikánsky koncil pripomenul, že tieto oblasti existujú, ale my dobre vieme, že v praxi sa ľahko stotožňujeme s inými postojmi. Tak, ako sa Židia z Judska pýtali, čo dobrého môže vzísť z Nazareta, tak sa pýtame i mnohí katolíci, čo dobrého by mohlo prísť od protestantov alebo od kresťanov iných zborov. (Či už ide o ich knihy, kázne a semináre, štýl evanjelizácie...)
            Avšak „Boh nikomu nenadŕža a v každom národe je mu milý ten, kto... koná spravodlivo“. (Sk 10,34) On na nich neprestal vylievať svojho Ducha ani v dobách, kedy sme ich my, katolíci, odmietali volať svojimi bratmi. Boh rozdeľoval svoje dary svojim deťom napriek všetkým „plotom“, ktoré sme si vystavali.
            A čo je zvláštne, zdá sa, že nás vedie takým spôsobom, aby sme si jeden bez druhého nevystačili. Tak, ako už dávno prehlasujeme, že pre plné zdravie Cirkvi je potrebné dýchať oboma časťami pľúc (spojiť duchovné bohatstvo západnej a východnej cirkvi), takisto pomaly prichádzame na to, ako veľmi potrebujeme návrat ku kerygme (hlásanie evanjelia) a k Božiemu Slovu, čo v praxi nesporne nachádzame viac ako u nás v cirkvách reformácie a v mladších kresťanských zboroch.

(zdroj: Kateřina Lachmanová, Vězení s klíčem uvnitř)